Dikh he na bister! - Petrová v Krakove a Osvienčime

Do Krakova sme išli v stredu 30. júla s cieľom zúčastniť sa na stretnutí rómskej mládeže z celej Európy, ktoré bolo organizované pri príležitosti 70. výročia vyvraždenia rómskeho tábora v Osvienčime. Spolu s našou skupinou z Petrovej išli aj ďalšie skupiny – z Keceroviec a Roškoviec, ako aj pracovníci a dobrovoľníci Člověka v tísni, ktorý cestu organizoval. Celé podujatie s názvom Dikh he na bister! organizovala medzinárodná mládežnická rómska sieť ternYpe.

Keď sme do Krakova išli, očakávali sme, že sa zoznámime s novými ľuďmi, spoznáme Rómov z iných krajín a poučíme sa o histórii Rómov za druhej svetovej vojny. Takisto sme chceli spoznať Krakov.

Ešte v stredu po príchode sme boli vyzvaní Monikou, ktorá bola hlavnou vedúcou našej skupiny, či by sme nechceli robiť dobrovoľníkov a pomôcť organizátorom podujatia. Radi sme sa prihlásili a ďalšie dva dni sme pomáhali usmerňovať ľudí, rozdávali sme tričká, chystali občerstvenie a robili sme veľa ďalších vecí, spojených s priebehom akcie. Ale nielen to. Mali sme aj čas zúčastňovať sa na workshopoch, seminároch a konferenciách. No a samozrejme po večeroch aj na diskotékach a koncertoch.

Z programu nás napríklad veľmi zaujal divadeľný workshop, v ktorom nás portugalská lektorka učila, ako komunikovať s ľuďmi bez slov. Traja z nás – Jano, Jerguš a Denisa – sa zúčastnili na konferencii, kde o svojich spomienkach na pobyt v tábore hovorili starí Rómovia, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. „Keď som tej pani na záver poďakoval za jej rozprávanie, bola z toho naozaj dojatá,“ spomína Jano na túto skúsenosť. „Povedala mi, že také poďakovanie za svoje spomienky, ako odo mňa počula ešte v živote od nikoho nepočula.“

V sobotu 2. augusta sme išli do Osvienčimu. To bol pre nás najsilnejší zážitok z celého pobytu. Tie vlasy, okuliare, plynové komory! Celý deň sme chodili po tom tábore, keď sme navštívili plynovú komoru, kde boli ľudia vraždení, mnohí z nás sa neudržali a rozplakali sa. Bola to pre nás bolestivá až neskutočná predstava, čo tam jední ľuďia robili druhým. V tábore sme mali sprievodcu Slováka, takže sme mali možnosť všetko dobre pochopiť. On naozaj rozprával, ako keby tam za tej vojny sám bol, pričom to bol normálny mladý chalan. Skutočne to, čo sme tam videli by mali spoznať všetci ľudia na svete. Aby si uvedomili, aké hrozné veci sa tam diali, aby to na vlastnú päsť spoznali a zacítili ten pach, ktorý tam aj po sedemdesiatich rokoch stále je cítiť.Ved aj naši predkovia tam trpeli a je potrebné, aby si to aj dnešní ľudia uvedomili.

Málokto z nás pri odchode do Krakova niečo o Rómoch za druhej svetovej vojny vediel. Skúsenosť, ktorú sme si z Krakova doniesli, by sme radi chceli predať aj ďalším ľuďom u nás doma. Už len to, čo sme sa dozvedeli o histórii rómskej hymny Gelem gelem bolo pre mnohých našich kamarátov rovnako prekvapujúce, ako pre nás. Plánujeme teda pripraviť prezentáciu z fotiek a videí, ktoré sme si doniesli a nachystať program pre našich susedov a kamarátov, v ktorom by sme im porozprávali viac o našich skúsenostiach z Krakova.

Celý pobyt v Krakove nám veľa dal. Spoznali sme množstvo iných mladých ľudí, s ktorými sme sa rozprávali rukami nohami. Lebo aj keď to boli Rómovia, iba máloktorý z nich hovoril po rómsky. Všetci iba po anglicky. Iba Rómovia z Rumunska hovorili tak, že sa s nimi dalo rozprávať. A samozrejme s Čechmi a Poliakmi sme sa dohovorili. Teda to bola často aj sranda, keď sme sa s ostatnými mali na niečom dohodnúť.

Spoznali sme aj kultúru iných Rómov, ale aj sme ostatných niečo sami naučili – naše piesne, ktoré s nami všetci radi spievali.

Za našu dobrovoľnícku prácu počas celej akcie sme na záver všetci dostali certifikáty a veľké poďakovanie od hlavnej organizátorky. Povedala nám, že nebyť Petrovej, celé to podujatie by možno nedopadlo tak dobre. A že sa určite máme tešiť na budúci rok, že nás radi opäť pozvú.

Celkovo to pro nás bolo krásnych 5 dní, ktoré by sme si radi znova zopakovali. Nazad sme sa vracali v nedeľu s pocitmi, na ktoré nikdy nezabudneme. Aj so šťastím, že sme to všetko videli, aj so smútkom, že sme spoznali utrpenie našich predkov v Osvienčime a aj so zármutkom, že nadlho neuvidíme našu Moniku, ktorá po skončení akcie odišla domov do Olsztyna.

Jano, Jerguš, Andrea, Andrea, Eva, Soňa, Denisa, Martin, Františka, Stano a Martina z Petrovej