Wall Art – maľujeme verejné priestory

V spolupráci so Združením pre lepší život z Rankoviec realizují mladí ľudia z Kecerovsko - olšavského regionu projekt Wall Art, v ktorom sú zapojené rómske deti a mládež s maliarskym nadaním. Maľujeme nástenné maľby na verejných priestoroch vo svojich obciach. Pri tvorbe nám pomáha  známy umelec Helmut Bistika, ktorý dáva našim nápadom jednotný abstraktný štýl a takisto nás zaúča v technikách nástennej maľby.Mladí ľudia zo Vtáčkoviec vymaľovali napríklad autobusovú čakáreň a stenu miestnej školy. Mládež z Boliarova vymaľovala základnú školu. V Kecerovciach vytvorili maľby na budove obecného úradu, v čakárni u detského lekára a v komunitnom centre. V našej obci sme v poslednej dobe vymaľovali materskú škôlku. Škôlka bola vymaľovaná podľa návrhov a želaní jej riaditeľky s cieľom vytvoriť priateľskejšie prostredie pre malé deti, ktoré ju navštevujú.

Zo začiatku sa všetkým naša maľba páčila. Obdivovali kreativitu a celkove vyznenie tej maľby. Ale ked sme vymaľovali ďalšie steny, boli sme prekvapení reakciou jednej učiteľky: „To čo je? Čo sme v cirkuse? Mne sa to nepáči.“ Pravdupovediac, boli sme z jej prístupu smutné. Snažili sme sa maľbu premaľovať a pýtali sme sa dotyčnej učiteľky, čo by na stenách rada videla. Ale pani učiteľka nič navrhnúť nechcela. Nakoniec do debaty vstúpila pani riaditeľka, ktorá videla že sme z tejto situácie smutné. Sama rozhodla, že jej sa to veľmi páči a nič sa premaľovávať nebude. Naša maľba teda nakoniec vydržala, ale domov sme odchádzali so zmiešanými pocitmi. Niekedy nie je možné zavďačit sa všetkým. No naše maliarske stretnutia idú ďalej a tešíme sa na budúce umelecké výzvy.

Marcela Turtáková, Katarína Turtáková, Rankovce 

Dikh he na bister! - Petrová v Krakove a Osvienčime

Do Krakova sme išli v stredu 30. júla s cieľom zúčastniť sa na stretnutí rómskej mládeže z celej Európy, ktoré bolo organizované pri príležitosti 70. výročia vyvraždenia rómskeho tábora v Osvienčime. Spolu s našou skupinou z Petrovej išli aj ďalšie skupiny – z Keceroviec a Roškoviec, ako aj pracovníci a dobrovoľníci Člověka v tísni, ktorý cestu organizoval. Celé podujatie s názvom Dikh he na bister! organizovala medzinárodná mládežnická rómska sieť ternYpe.

Keď sme do Krakova išli, očakávali sme, že sa zoznámime s novými ľuďmi, spoznáme Rómov z iných krajín a poučíme sa o histórii Rómov za druhej svetovej vojny. Takisto sme chceli spoznať Krakov.

Ešte v stredu po príchode sme boli vyzvaní Monikou, ktorá bola hlavnou vedúcou našej skupiny, či by sme nechceli robiť dobrovoľníkov a pomôcť organizátorom podujatia. Radi sme sa prihlásili a ďalšie dva dni sme pomáhali usmerňovať ľudí, rozdávali sme tričká, chystali občerstvenie a robili sme veľa ďalších vecí, spojených s priebehom akcie. Ale nielen to. Mali sme aj čas zúčastňovať sa na workshopoch, seminároch a konferenciách. No a samozrejme po večeroch aj na diskotékach a koncertoch.

Z programu nás napríklad veľmi zaujal divadeľný workshop, v ktorom nás portugalská lektorka učila, ako komunikovať s ľuďmi bez slov. Traja z nás – Jano, Jerguš a Denisa – sa zúčastnili na konferencii, kde o svojich spomienkach na pobyt v tábore hovorili starí Rómovia, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. „Keď som tej pani na záver poďakoval za jej rozprávanie, bola z toho naozaj dojatá,“ spomína Jano na túto skúsenosť. „Povedala mi, že také poďakovanie za svoje spomienky, ako odo mňa počula ešte v živote od nikoho nepočula.“

V sobotu 2. augusta sme išli do Osvienčimu. To bol pre nás najsilnejší zážitok z celého pobytu. Tie vlasy, okuliare, plynové komory! Celý deň sme chodili po tom tábore, keď sme navštívili plynovú komoru, kde boli ľudia vraždení, mnohí z nás sa neudržali a rozplakali sa. Bola to pre nás bolestivá až neskutočná predstava, čo tam jední ľuďia robili druhým. V tábore sme mali sprievodcu Slováka, takže sme mali možnosť všetko dobre pochopiť. On naozaj rozprával, ako keby tam za tej vojny sám bol, pričom to bol normálny mladý chalan. Skutočne to, čo sme tam videli by mali spoznať všetci ľudia na svete. Aby si uvedomili, aké hrozné veci sa tam diali, aby to na vlastnú päsť spoznali a zacítili ten pach, ktorý tam aj po sedemdesiatich rokoch stále je cítiť.Ved aj naši predkovia tam trpeli a je potrebné, aby si to aj dnešní ľudia uvedomili.

Málokto z nás pri odchode do Krakova niečo o Rómoch za druhej svetovej vojny vediel. Skúsenosť, ktorú sme si z Krakova doniesli, by sme radi chceli predať aj ďalším ľuďom u nás doma. Už len to, čo sme sa dozvedeli o histórii rómskej hymny Gelem gelem bolo pre mnohých našich kamarátov rovnako prekvapujúce, ako pre nás. Plánujeme teda pripraviť prezentáciu z fotiek a videí, ktoré sme si doniesli a nachystať program pre našich susedov a kamarátov, v ktorom by sme im porozprávali viac o našich skúsenostiach z Krakova.

Celý pobyt v Krakove nám veľa dal. Spoznali sme množstvo iných mladých ľudí, s ktorými sme sa rozprávali rukami nohami. Lebo aj keď to boli Rómovia, iba máloktorý z nich hovoril po rómsky. Všetci iba po anglicky. Iba Rómovia z Rumunska hovorili tak, že sa s nimi dalo rozprávať. A samozrejme s Čechmi a Poliakmi sme sa dohovorili. Teda to bola často aj sranda, keď sme sa s ostatnými mali na niečom dohodnúť.

Spoznali sme aj kultúru iných Rómov, ale aj sme ostatných niečo sami naučili – naše piesne, ktoré s nami všetci radi spievali.

Za našu dobrovoľnícku prácu počas celej akcie sme na záver všetci dostali certifikáty a veľké poďakovanie od hlavnej organizátorky. Povedala nám, že nebyť Petrovej, celé to podujatie by možno nedopadlo tak dobre. A že sa určite máme tešiť na budúci rok, že nás radi opäť pozvú.

Celkovo to pro nás bolo krásnych 5 dní, ktoré by sme si radi znova zopakovali. Nazad sme sa vracali v nedeľu s pocitmi, na ktoré nikdy nezabudneme. Aj so šťastím, že sme to všetko videli, aj so smútkom, že sme spoznali utrpenie našich predkov v Osvienčime a aj so zármutkom, že nadlho neuvidíme našu Moniku, ktorá po skončení akcie odišla domov do Olsztyna.

Jano, Jerguš, Andrea, Andrea, Eva, Soňa, Denisa, Martin, Františka, Stano a Martina z Petrovej

Na stáži s MECEMom

V rámci projektu Hej, svet, tu sme! sme dostali jedinečnú množnosť - 2. decembra minulého roku sme sa zúčastnili jednodňovej stáže s novinármi z MECEMu. V dedine Bidovce v ten deň prebiehalo nakrúcanie reportáže o rómskych študentoch z elokovaného pracoviska technickej školy na Kukučínovej ulici v Košiciach. Redaktorov zaujímali najmä výpovede samotných učňov o tom ako sa im na škole študuje a prečo si zvolili práve elokované pracovisko v obci a nie školu v meste.

My sme mali možnosť vyskúšať si práci redaktoriek televíznej reportáže a nahliadnuť do priameho natačania a byť svedkami aka ťažka je tato práca. A nie len to; mali sme taktiež šancu skúsiť pracovať s kamerou a vyskúšať si aj rolu moderatoriek. Zistili sme, aké je ťažké predsvedčiť mladých tínejdžerov k tomu, aby hovorili o svojich problemoch a pocitoch na kameru. Zo začiatku sme ani netušili čo nás čaká a tak sme sa len s údivom pozerali aký aktívny a dobre zorganizovaný su ľudia z MECEMu. Mysleli sme si že táto práca nieje ťažká, ale predsvedčili sme sa, že nie každý môže byť novinárom.

A naše dojmy a pocity z tohto dňa? Práca s týmom MECEMu bola užasná, sú to dobrý ľudia a po celý den nás sprevádzala skvelá atmosféra. A keďže sme aj my študentky, tak s námi urobili rozhovor tiež. Počas tohto nakrúcania sme došli k tomu že odpovedať na otázky redaktorky je ľahšie ako byť novinárom. Aj keď si veľa ľudí myslí, že rozprávať na kameru je ťažké, nieje to pravda. Práca novinára je omnoho, omnoho ťažšia, lebo novinár musí vedieť aké otázky môže pokladať, aby bol objektívny a aby človeka, s ktorým robí rozhovor neznervózňoval. A na záver by  sme radi povedali, že by sme si to chceli vyskúšať ešte raz!

Katarína Turtáková, Marcela Turtáková, Rankovce

Kecerovce: aký bol pre nás rok 2014?

Keď máme zhodnotiť celý rok, tak bez školení s Člověkom v tísni a Jarmilou Vaňovou, by sme sa celý rok asi veľmi nudili a vymýšľali by sme len somariny.

V projekte Mládež pre demokratickú spoločnosť sme sa veľa naučili o právach a možnostiach ovplyvňovania a zapájania sa do verejného života a čo to vlastne je to dobrovoľníctvo. Prvýkrát sme „naživo“ videli, ako prebieha zasadanie obecného zastupiteľstva, čo kto robí, ako sa hlasuje, ako sa schvaľujú alebo neschvaľujú žiadosti občanov z našej obce.

Podarilo sa nám zorganizovať pár veľmi dobrých dobrovoľníckych aktivít, ako napr. deň detí, kde sa zúčastnilo viac ako 120 detí z obce. Na túto aktivitu sme nemali žiadne financie, ale keď sme prosili miestnych podnikateľov  o príspevok vo forme sladkostí, alebo malých hračiek, ani jeden nás „neodbil“ a každý nám niečo daroval. Po viacerých stretnutiach so starostom obce sme získali takisto od starostu niekoľko stoviek sladkostí, niekoľko desiatok tričiek a vodu pre všetkých účastníkov.  Zorganizovali sme všeobecnú osvetu o parlamentných a prezidentských voľbách a voľbách europoslancov. Počas informačných predvolebných aktivít sme si vyskúšali techniku „ door to door“ a presvedčili sa o účinnosti tejto formy šírenia informácií, čoho dôkazom bol výsledok komunálnych voľieb, kedy sa z radov rómskych kandidátov dostalo 6 poslancov do obecného zastupiteľstva, čo je obrovský úspech, nakoľko v predchádzajúcom období nebol v obecnom  zastupiteľstve ani jeden Róm.

Vďaka školeniam v projekte „Hej, svet, tu sme!“, sme sa naučili rôzne techniky reportáží, formy písania správ do novín, čoho sa máme vyvarovať  pri natáčaní reportáže a čo musí obsahovať každá dobrá reportáž. Práca s kamerou sa nám zdala jednoduchá, avšak až na školeniach sme zistili, aké náročné a dôležité je správne používanie kamery a ako sa musí dobre pripraviť moderátor na jednotlivé reportáže.

V obidvoch projektoch sme spoznali úžasných ľudí, napríklad Jarmilu Vaňovú, ktorá je naším veľkým vzorom, ďalej veľa mladých ľudí, ktorým sa nechce len posedávať v krčme, ale ktorí chcú so svojimi životmi niečo robiť, aj napriek tomu, aké to máme v našich komunitách niekedy ťažké.

Určite sa chceme zúčastňovať na podobných projektoch a aktivitách, lebo sa naučíme veľa nových vecí a spoznáme veľa nových ľudí. A máme možnosť aspoň trochu cestovať a dostať sa trošku z našej dediny. 

Veľmi pekne chceme poďakovať všetkým , ktorý nám umožnili zúčastniť sa na školeniach a aktivitách v projekte.

Julius Pecha ml. a Vojtech Miko, Kecerovce

Dobrovoľník zo Španielska pomáha v Spišskom Podhradí

Alberto Pineiro pracuje od novembra 2014 ako dobrovoľník v rámci Európskej dobrovoľníckej služby v komunitnom centre Člověka v tísni Slovensko v Spišskom Podhradí.

Alberto pochádza zo Španielska, z mesta Santiago de Compostela. Keďže počas svojho dobrovoľníckeho pobytu už strávil na Slovensku tretí mesiac, spýtali sme sa ho zopár otázok k jeho doterajšej skúsenosti.

Alberto, čo ťa priviedlo na Slovensko?

Ja som prišiel na Slovensko v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. Prišiel som tu pomôcť, pretože ma zaujal projekt, ktorým Člověk v tísni hľadal dobrovoľníkov. Rozhodol som sa pre Slovensko, nakoľko mám vzťah k práci s deťmi a takýto dlhý pobyt mimo domov je pre mňa nová skúsenosť.

Aké sú podľa teba rozdiely medzi Španielskom a Slovenskom?

Pre mňa je rozdiel v kultúre a spôsobu žitia. Ľudia sú tu dosť nudní a odmeraní, bez žiadnej energie. Poznajú len prácu od pondelka do piatka a víkend trávia doma pred televízorom. Nenapĺňajú svôj život efektívne. Ve Španielsku je to opačne. Ľudia tam žijú, bavia sa, sú plní energie.

Poznáš ako žijú Rómovia v Španielsku? Ako by si porovnal ich život na Slovensku a v Španielsku?

Rómovia žijú presne tak ako na Slovensku. Sú segregovaní, majú tam osady. Niektorí španielski Rómovia žijú aj medzi majoritou.

Vedel by si si predstaviť život na Slovensku, alebo by si sa radšej vrátil domov?

Keď skončím dobrovoľnícku službu tak sa určite vrátim domov k rodine. A hlavne do tepla. Španielske horúčavy by mi chýbali. Slovensko je zimná krajina, ale určite sa sem niekedy vrátim na dovolenku.

Čo si sa doposiaľ naučil popri práci v komunitnom centre v Spišskom Podhradí?

Spoznal som tu novú kultúru. Samozrejme halušky, ľudí okolo mňa, ktorí mi dávajú energiu.

Učím sa aj anglický jazyk, aby som mohol komunikovať s ľuďmi v centre. Zatiaľ som tu tretí mesiac, tak dúfam že sa na mňa nalepí ešte veľa vecí.

Marek Čonka, Spišské Podhradie

Aký bol rok 2014 pre Petrovú?

Vyzvali sme členov mládežníckej skupiny z Petrovej, aby zhodnotili, čo pre nich bolo v uplynulom roku najzaujímavejšie. Pravdupovediac, nečakali sme že nás budú až tak vychvalovať, ale ďakujeme :).

Soňa:

Bolo mi dobre v Krakove aj na Stebníckej Hute, kde sme sa učili o právach. Boli tam zaujímavé aktivity, všetko ma to zaujalo. Som rada, že som spoznala takých dobrých ľudí a som veľmi rada, že som sa naučila zaujímavé veci. Ďakujem Jergušovi aj Člověku v tísni.

Jano:

Som rád, že som mal možnosť spoznať zaujímavé aktivity.

Som rád, že som mal možnosť cestovať po krásnych mestách.

Som rád, že som stretol dobrých a chápavých ľudí.

A za celý rok, po ktorý som sa zúčastňoval na rôznych stretnutiach a aktivitách vďaka. Ďakujem Andrejovi, Monike, ktorá nám vo všetkom pomohla a tiež Jergušovi, ktorý nás vo všetkom podporoval. Ďakujem všetkým osobám, ktoré mi otvorili srdce, aby som mohol pokračovať v tom, čo som sa v priebehu roka naučil. Prajem všetkým šťastné a veselé Vianoce, šťastný Nový rok, prežitie veľkej lásky, pokory a pokoja.

Františka:

Všetko, čoho som sa v tomto roku zúčastnila bolo dobré.
V Krakove to bolo úžasné, tam som veľa zažila a som rada, že som tam išla. Najlepšie bolo stretnutie na Šírave, tam prebiehali zaujímavé aktivity. Cítila som sa tam dobre a veľmi ma to zaujímalo.

Aj novinárske tréningy na Stebníckej Hute ma veľmi zaujali. Vďaka lektorom som sa toho veľa naučila, keby nie oni, tak by sme teraz nevedeli veľa vecí. Ďakujem, že sme toho mohli v uplynulom roku toľko urobiť.

My v Petrovej chceme dokázať ešte veľa vecí, chceme sa ešte viac učiť a rozvíjať naše záujmy. Chceme dokončiť komunitné centrum, obnoviť náš židovský les a rozbehnúť výstavbu rodinných domkov.

Ďakujem Andrejovi, Monike, Ele a všetkým, čo pre nás veľa urobili a prajem vám v novom roku veľa šťastia a lásky.

Martin:

Na všetkých školeniach a stretnutiach mi bolo v tomto roku dobre, ale najlepšie som sa cítil na Slnečnom majeri, lebo tam som sa naučil, aká je práca novinára. Na vlastnú kožu som mohol precítiť, aké to je a že ich práca nie je ľahká. Ďakujem všetkým, ktorí ma to naučili.

A ešte ďakujem ľuďom v Člověku v tísni, lebo bez nich by som nič z toho nevedel – aké sú naše práva, ako sa robia noviny, ako vyzerá Krakov a Osvienčim.

Denisa:

Celý rok som sa veľmi rada zúčastňovala na všetkých školeniach. Na každé jedno som sa veľmi tešila. Som veľmi rada, že som mala možnosť naučiť sa vždy niečo nové, všetky tréningy mi niečo dali – veľa nových informácií a skúseností. Bola by som veľmi rada, keby sme mohli pokračovať aj ďalej.

Za možnosť zúčastňovať sa na všetkých tohtoročných podujatiach by som sa chcela poďakovať Jergušovi a ľuďom z organizácie Člověk v tísni. Odkedy som sa začala zúčastňovať na rôznych školeniach som si zvýšila sebavedomie a ceľkovo ma to posunulo o dosť ďalej.

Ďakujem za všetky nové informácie a skúsenosti. A teším sa na ďalšie pokračovanie.

Vianoce s komunitným centrom

Komunitné centrum Člověka v tísni v Spišskom Podhradí sa 17. decembra 2014 už po druhý raz zúčastnilo na vianočných trhoch v Spišskom Podhradí.

Miestny mestský úrad poskytol komunitnému centru svoj vlastný stánok, v ktorom sme prezentovali svoje výrobky. Deti z nízkoprahu vyrobili vianočné priania, srdiečka, pohľadnice, adventné venčeky, bombuľe a ďalšie ozdoby.

Návštevníci vianočných trhov mohli symbolickým nákupom výrobkov podporiť ďalšiu činnosť komunitného centra. To, čo sa nepredalo, sme návštevníkom s radosťou rozdali zadarmo.

Účasťou na trhoch sme chceli spropagovať činnosť nášho komunitného centra a upozorniť miestnych obyvateľov na našu činnosť. Predstavením výrobkov detí z komunitného centra sme chceli miestnych obyvateľov upozorniť aj na to, že rómske deti sú zručné a šikovné. Ohlasy od návštevníkov trhov boli iba pozitívne, čo nás veľmi potešilo.

Tomáš Mačo, Štefan Mirga, Spišské Podhradie

Mikulášská párty v Kecerovciach

Dňa 5.12.2014 sa v priestoroch kultúrného domu v Kecerovciach zišlo priblížne 60 mladých ľudí z obcí Rankovce, Kecerovce, Vtáčkovce a Boliarov, ktorí sa v uplynulom roku aktívne zapájali do verejného života v Kecerovsko-Olšavskom mikroregióne. Záverečnoročnú mikulášsku párty zorganizovalo občianské združenie Pre lepší život, ktoré vedie program YEPP Kecerovce - Olšava. 

Cieľom stretnutia bolo poďakovať všetkým mladým aktivistom ako aj celému teamu YEPP Kecerovce - Olšava za ich prácu počas roka 2014.  Medzi pozvanými nechýbali ľudia, ktorí pomáhajú nielen združeniu Pre lepší život ale aj programu YEPP ako napríklad starosta obce Rankovce Stanislav Hada, priatelia z romského medialného centra MECEM, zastúpení Jarmilou Vaňovou s manželom, Ondřej Poduška z organizácie Člověk v tísni Slovensko a iní.

O kultúrny program sa postarala samotná mládež. Skupina z Vtáčkoviec sa prezentovala spoločenským tancom, mládež z Rankoviec predstavila svoju hudobnú skupinu a kecerovský folklórny súbor ukázal svoj nový program. Všetci hostia sa zabavili aj počas spoločenských súťaží a kvízov. A keď už všetci boli vysúťažení a vytancovaní, s veľkým očakávaním sme čakali na príchod sv. Mikuláša, ktorý priniesol pre každého nejakú tú drobnosť. Na konci oficálnej časti sme rozdali každému prskavky, spoločne si zaspievali najznámejšiu vianočnú pieseň Tichá noc a popriali si pokojné a požehnané vianočné sviatky. A voľný program sa mohol začať. Tancovalo sa do večera. Už sa tešíme na aktivity v budúcom roku.

Róbert Géza, Kecerovce

Nové komunitné centrum v Roškovciach

V útorok 9. decembra 2014 bolo v Roškovciach (okr. Levoča) slávnostne otvorené komunitné centrum Člověka v tísni. Organizácia Člověk v tísni sa tak po ôsmich rokoch komunitnej práce v obci dočkala vlastných priestorov.

Komunitné centrum je postavené na pozemku Základnej školy Spišský Hrhov, prevádzkujúcej v Roškovciach svoju pobočku. Vnútorné vybavenie centra bolo vytvorené v spolupráci so študentami architektúry, ktorí sa po skončení svojej práce zhodli na tom, že ide o najkrajšie komunitné centrum v strednej Európe.

Deti, navštevujúce komunitné centrum si pre hostí pripravili program, počas ktorého recitovali a spievali vianočné koledy, v podkrovných priestoroch centra sa premietali filmy, vytvorené miestnou mládežou a fotografie z bohatej histórie centra.

Medzi hosťami podujatia bolo možné stretnúť starostu obce Doľany, pod ktorú Roškovce spadajú, starostu obce Spišský Hrhov, zástupcu spoločnosti ENEL Slovensko, ktorá podporuje architektonické programy Člověka v tísni, ako aj členov organizácie Architecture for Humanity, ktorá financovala výstavbu budovy a architektov, ktorí vložili svoj čas a energiu do uskutočnenia tejto stavby.

Slávnostné otvorenie vyvrcholilo návštevou miestneho kaplana, ktorý vysvetil nové priestory a poprial všetkým pracovníkom aj návštevníkom veľa úspechov.

Komunitné centrum prevádzkuje Člověk v tísni v Roškovciach od roku 2006. Je otvorené najmä deťom a mládeži, ktorí sa tu môžu zúčastňovať na vzdelávacích a voľnočasových aktivitách, ale poskytuje svoje služby aj dospelým obyvateľom obce.

Tomáš Mačo, Štefan Mirga, Roškovce

Mládež z Keceroviec a okolia podporila zbierku Hodiny deťom

K účasti na zbierke Hodina deťom sme boli oslovení priamo Nadáciou pre deti Slovenska, ktorá podporila viaceré projekty nášho Združenia pre lepší život, ktoré pôsobí v Kecerovsko- olšavskom mikroregióne. A tak vznikla myšlienka, či by sme sa aj my nezapojili do zbierky nielen v meste Košice, ale aj v našom okolí. Pre túto akciu sa nám podarilo poskladať partiu zo všetkých obcí, kde pôsobíme – Keceroviec, Rankoviec, Vtáčkoviec a Boliarova.

28. novembra 2014 sme najskôr začali so zbierkou v obci Vtáčkovce, kde sme navštívili obecný úrad, školy ako aj miestných. Nasledne sme sa presunuli do obce Kecerovce, kde sme získali príspevky od pracovníkov v komunintom centre, základnej škole ako i v materskej škole.  Potom sme zašli za súkromnými podnikateľmi a nakoniec sme sa zastavili na obecnom úrade. V poobedňajších hodinách sme prišli do Košíc. Zbierku sme zahájili v nákupnom centre Aupark, kde nám takmer nik neprispel. Presunuli sme sa teda do ulíc Košíc – na Hlavnú ulicu. Tu sa nám podarilo vyzbierať príspevky od 7 ľudí. Stretli sme sa aj s takými, ktorí vraveli, že sme podvodníci, aj keď sme ukázali potvrdenie z Ministerstva vnútra. Šli sme sa zohriať do Tesca odkiaľ nás tiež vyhodil SBS-kár s tým, že sme opätovne boli označení za podvodníkov.  Boli sme z toho trošku smutní ale čo už :) .

Opäť sme sa vybrali do ulíc, oslovovali sme ľudí ale aj tak nám nechceli prispieť a vyhovárali sa na to, že oni darujú peniaze prostredníctvom účtov, cez bankomaty, poštové poukazy a cez darcovskú SMS.

Nuž sme viac menej dobití a bez energie  odišli do cukrárne Aida, kde sme náš neúspech osladili chutným dezertikom a kofolou. Nakoniec mi nič iné neostáva povedať, že napriek nie veľkému úspechu to bola jedna z dobrých teambuildingových aktivít. Aj keď sme vyzbierali niečo cez 40 Eur, myslím si, že sa vôbec nemusíme hanbiť za to, že sme sa podujali k tejto milej a atraktívnej udalosti a ostáva veriť, že o rok vyzbierame viac.

Róbert Géza, Kecerovce 

Ako sa študuje v Košiciach?

Na den otvorených dverí sme sa išli pozrieť na Súkromnú pedagogickú a sociálnu akadémiu v Košiciach, kde sme sa pýtali študentov, prečo si vybrali práve túto školu, čo ich zaujalo, čo sa im na škole páči a čo očakávaju od svojej budúcnosti.

Vybrali sme si troch rómských študentov, ktorí študujú prvý a druhý ročník.

Petra Vidličková:

„Túto školu som si vybrala preto, lebo je tu dobrý prístup učiteľov k žiakom, dobrý kolektív študentov a perfektné školské prostredie. Na škole ma hlavne zaujal môj odbor, ktorým je učitelstvo pre materské školy a spoznávanie nových spolužiakov a priateľov.

Moje očakávania od budúcnosti sú: úspešne dokončit školu, vyhľadať si prácu a popri nej študovať na VŠ.“

Druha študentka sa volá Nikola Hadová:

„Túto školu som si vybrala preto, lebo mi ju odporúčali mojí rodičia a moji priatelia, ktorí na tejto škole študujú. Od nich som počula samé chvály. A presne je to tak, ako mi to hovorili. Som štastná, že môžem študovať na škola ako je táto. Môj odbor je učiteľstvo pre materské školy a počas štúdia sa snažím dosahovať perfektné výsledky. Po úspešnom dokončení strednej školy si chcem nájsť takú prácu, ktorá bude súvisieť s mojím štúdiom. Popri práci budem študovať na VŠ.“

Slavomír Vidlička odpovedal na naše otázky takto:

„Študujem na Súkromnej pedagogickej a sociálnej akadémii v Košiciach na Požiarnickej ulici. Som žiakom 2 ročníka. Moja budúca profesia je sociálno výchovný pracovník. Môj sen a cieľ je úspešne dokončiť strednú školu, zmaturovať a pokračovať na pomaturitnom štúdiu odboru učiteľstvo pre materské školy. A keď mi Boh dá chcem ísť študovať na VŠ pedagogický odbor.

Čo sa mi páči na mojej škole? V škole sa mi veľmi páči prístup učiteľov k žiakom. Ja som si veľmi obľúbil učiteľov. Sú takí milí, dobrí a samozrejme aj učiteľky sú pekné.

Čo sa mi tam nepáčí? Čo sa týka študentov, nemám rád povýšenosť a najmä takých ľudí nemám rád, ktorí sa nesprávajú na svoj vek. Ja hovorím len jedno - máme držať pri sebe, keď máme nejaký problém.

Najlepšie na mojom štúdiu je, že v našej škole sme všetci Rómovia. Preto, keď čítate tento rozhovor, prosím vás, zamyslíte sa sami nad sebou a porozmýšlajte o tom, čo chcete vo vašom živote dosiáhnuť. Ukážme tým ľuďom, ktorí nadávajú do Cigánov, že aj my Rómovia sme niečoho schopní, že aj my na niečo máme.“

Milan Vidlička, Kecerovce

Inteview s Paškom

Pavlo Hrytsiuk – známy ako Paška - pracuje od jari 2014 ako dobrovoľník v rámci Európskej dobrovoľníckej služby v komunitnom centre Člověka v tísni v Spišskom Podhradí. Paška pochádza z Ukrajiny, z mesta Rivne. Keďže počas svojho dobrovoľníckeho pobytu už strávil na Slovensku pol roka, spýtali sme sa ho zopár otázok k jeho doterajšej skúsenosti:

Čo ťa priviedlo na Slovensko?

Na Slovensko som docestoval v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. Prihlásil som sa, lebo som chcel získať nové skúsenosti v práci s deťmi. Takisto som chcel spoznať Slovenskú republiku a vycestovať do krajiny Európskej únie. Dúfam, že si počas môjho pobytu nájdem aj nových kamarátov nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe.

Aké sú podľa teba rozdiely medzi Ukrajinou a Slovenskom?

Celkovo je to veľký rozdiel, najväčší asi v platoch. Rozdiel je viditeľný napríklad aj na cestách, tu na Slovensku sú rovné, v lepšom stave. Zdá sa mi, že tu ľudia nie sú takí zlí ako na Ukrajine. Celkovo sa mi zdá, že na Slovensku je lepší život ako u nás.

Poznáš, ako žijú Rómovia na Ukrajine? Ako by si porovnal život Rómov na Slovensku a na Ukrajine?

Je to veľký rozdieľ. Rómovia, ktorých poznám na Ukrajine sú väčšinou žobráci, žijú veľmi chudobne. Na Ukrajine som nikdy nevidel normálnych slušných Rómov ako na Slovensku. Takisto celkový výzor Rómov je na Ukrajine odlišný od Slovenska.

Vedel by si si predstaviť život na Slovensku alebo by si sa radšej vrátil domov?

Ak by som tu stretol dievča, ktoré by sa mi zapáčilo, vedel by som ostať tu na Slovensku. Podstatné je pre mňa to, aby som žil tam, kde som šťastný.

Čo si sa doposiaľ naučil popri práci v komunitnom centre v Spišskom Podhradí?

Práca s deťmi sa mi páči. Je to práca, ktorá ma baví. Od pracovníkov centra a od detí som sa naučil rozprávať pekne po slovensky. Takisto ma teší, že mám viac možností cestovať, spoznávam mestá, obce, kultúru Slovenska. A podarilo sa mi aj urobiť si vodičský preukaz a nasledne som si kúpil auto.

Veronika Sedláková, Spišské Podhradie

Ako a prečo som začala chodiť na strednú školu?

Voľám sa Denisa Billá, mám 20 rokov a som z Petrovej.

Študovať som sa rozhodla sama, bez toho, aby ma do toho niekto nútil. Bolo to pre mňa dosť ťažké, lebo som nemala dostatok financií na moje štúdium, ale vždy som si nejako našla aj na cestovné aj na knihy. Som z dosť skromnej rodiny, moji rodičia sú nezamestnaní, ale stále mi pomáhali ako len mohli, aby som bola spokojná s tým, čo mi môžu dať.

Okrem mojich rodičov mi v tom zo začiatku nikto nepomáhal. Potom, keď som pokračovala ďalej, tak som mala aj štipendium. Stále sa mi darilo niečo si našetriť, aby som mala pre prípad, že moji rodičia by mi nemali z čoho dať.

V mojem triede som bola sama Rómka a bolo to pre mňa zpočiatku dosť ťažké, lebo som nebola zvyknutá byť sama medzi bielymi. Niekedy sa aj vysmievali Rómom, ktorých videli z okna, keď išli po ulici. Ja som ich iba počúvala lebo som sa bála niečo povedať. Potom, keď sme sa už spoznali, tak boli iní, nevysmievali sa už predo mnou, lebo vedeli, že sa pritom necítim dobre. Potom som si už našla aj kamarátky a bolo to celé lepšie.

Niekedy som mala také pocity, že som už chcela moje štúdium aj ukončiť, najmä pre nedostatok financií. Ale stále som si v sebe hovorila, že sa nevzdám. Moji rodičia si aj požičiavali peniaze, keď mi sami nemohli dať, lebo videli, že sa trápim a že chcem tú školu dokončiť. Hoci mi dievčatá hovorili, že aj tak z toho nebudem nič mať. Pomáhali mi aj rôzne školenia Člověka v tísni, na ktorých som sa zúčastňovala.

Dosť ťažko som to zvládala, ale nakoniec som to zvládla a úspešne som zmaturovala.

Tým by som chcela ukázať, že aj ľudia, ktorí sú z nemajetných rodín môžu vyštudovať školu a že na úspešné ukončenie strednej školy nie je potreba až tak veľa financií. Stačí iba chcieť!

Denisa Billá, Petrová

Čo je mojim cieľom do budúcna?

Mojim cieľom je študovať na hudobnej škole, ukončiť ju a byť muzikantom. Je zlé nemať ukončenú školu a pre mňa je vzdelanie veľmi dôležité. Nie je to ľahké sa niekam dostať, ale ja sa nechcem vzdávať. Keď nám život dáva šancu získať vzdelanie, je treba ju využiť, čo si niektorí ľudia stále nechcú uvedomiť a to je veľmi zlé.

Ja chcem v živote niečo dosiahnuť a nebyť len taký obyčajný člověk, ktorý nedosiahnul žiadne vzdelanie.

V budúcnosti chcem aj pomáhať ľuďom, napríklad mojej rodine a žiť tak, aby na mňa moja rodina bola hrdá.

Keď som mal takých 15 rokov, moja rodina si myslela, že som iba lajdák, no teraz chcem dokázať, že nie som taký, ale že sa zaujímam o vzdelanie.

Daniel Miko, 21 rokov, Petrová

Predvolebná anketa z Roškoviec

Voliť sa v sobotu 15.11. 2014 bude aj v Doľanoch a Roškovciach. Táto obec v okrese Levoča je špecifická tým, že v časti Doľany žijú v prevažnej väčšine iba Slováci, zatiaľ čo o kilometer ďalej v Roškovciach je iba rómske obyvateľstvo. Starostu majú obe časti spoločného, v obecnom zastupiteľstve pôsobia aj Rómovia z Roškoviec, aj Slováci z Doľan.

Keďže miestne voľby sú pre voličov azda najdôležitejšie zo všetkých volieb, spýtali sme sa voličov v Roškovciach na ich očakávania pre ďalši štyri roky:

Čo očakávate od nového starostu?

• Aby bol spravodlivý.
• Aby nerobil žiadne rozdiely medzi Rómami a nerómami.
• Aby sa v Roškovciach robilo to samé, čo v Doľanoch. Napríklad Den detí a podobne.
• Aby nám opravil cestu.
• Aby spravil pre mladých ľudí nejakú miestnosť.
• Aby otvoril v Roškovciach potraviny.
• Aby opravil cestu.
• Aby nám pomohol mať väčší kostol, lebo je tu veľa veriacich ľudí.
• Aby postavil v Roškovciach kanalizáciu.
• Aby vytvoril klub pre mladých ľudí.
• Aby sa opravila zastávka.
• Aby vybudoval v Roškovciach kultúrny dom.
• Aby vybavil lepšie autobusové spoje do Roškoviec.

Marek Hamburg, Rudo Ferenc, Dominik Hamburg, Tomáš Mačo, Patrik Maľar, Roškovce

Predvolebná anketa zo Spišského Podhradia

V sobotu 15. novembra 2014 prebehnú na Slovensku voľby do obecných a mestských zastupitelstiev, ako aj voľby primátorov a starostov miest a obcí. Voliť sa samozrejme bude aj v Spišskom Podhradí. V tomto takmer štvortisícovom meste sa bude rozhodovať medzi dvoma kandidátmi na primátora, pričom súčasný primátor svoj post neobhajuje. Téma volieb sa s blížícim sa termínom stáva čoraz viac diskutovanou aj medzi mladými voličmi. Spýtali sme sa niektorých z nich na jednoduchú otázku:

Čo očakávaš od budúceho primátora?

A tu sú ich odpovede:

• Viac tolerancie!
• Aby sa zaujímal o rómsku problematiku i nás v meste.
• Aby nás vypočul, keď prídeme za ním na úrad.
• Aby s nami spolupracoval.
• Aby nás prijal z Rybníčka naspäť do mesta.
• Nech Rómov nevyháňa z mesta a nevytvára osady.
• Nech sa odzdraví, keď ide po ulici a sa mu pozdravíme.
• Aby boľ ohľaduplný.
• Aby zamestnával na aktivačnú činnosť na osem hodín aj Rómov.
• Aby mal toleranciu voči každému a meral všetkých jedním metrom.
• Aby neodbíjal ľudí, keď to najviac potrebujú.
• Aby začal zamestnávat všetkých ľudí, ktorí chcú pracovať a nezamestnával tých, ktorí nechú robiť a nepotrebujú to, ako ich teraz zamestnáva.
• Aby konečne začal pozerať na to, že nie každý člověk si môže za to, kde je, aby dával náhradné ubytovanie či domy. Ak niečo zoberie, nech to aj nahradí.
• Nie každý člověk, jedno či biely či Róm, si môže za chyby, ktoré nikto nevidí, ale trápi sa tým.
• Budúci primátor by mal pomáhať, nie osočovať či odbíjať ľudí. Každý máme nárok na spolunažívanie v tomto meste.
• Nie každý si môže dovoliť to, čo primátor, nech si aj on sám niekedy vyskúša byť v našej koži či situácii a potom možno pochopí, čo je to za život.
• Nie sedieť na primátorskej stoličke a riadiť každého dookola... Nech si vyskúša žiť ako niektorí ľudia bez vody či elektriny, či napríklad bez strechy nad hlavou.
• Každý jeden človek má právo na svoj názor, otvoriť ústa a povedať si to, čo chce presadiť či napraviť. Netreba ľudí zneužívať či osočovať, alebo dokonca ako u nás v meste bezdomovcom nadávať.

Veronika Sedláková, Dominika Doláková, Jarmila Holubová, Spišské Podhradie

V Kecerovciach obnovujú folklórny súbor

Dňa 30.9. 2014 sa uskutočnil konkurz na tanečníkov, muzikantov a spevákov do rómskeho folklórneho súboru LUNA Kecerovce. Konkurz viedol staro-nový vedúci súboru Slavomír Pecha.

Na konkurz  prišlo viac ako 40 mladých ľudí z Keceroviec, ktorý sa chceli stať členmi súboru.  Do súboru bolo vybratých 12 nových členov , ktorý svojimi schopnosťami a nadaním presvedčili Slavomíra.

Pýtali sme sa niektorých uchádzačov ako prebiehal konkurz:

„Bolo to dosť náročné, ale ja už mám skúsenosti  s tancovaním, čo sa mi pri tomto konkurze veľmi hodilo, takže som rád, že som postúpil“, povedal  14. ročný  Julo.

„Konkurz bol dosť ťažký, s tancom som nemal problém,  ale neviem ,ako som skončil ,lebo spev mi nešiel veľmi dobre. Dúfam, že prejdem ako tanečník“, povedal  16. ročný Peter.

„Ja som to mala pomerne jednoduché, lebo už od malička som nemala nikdy problém tancovať, alebo spievať pre ľuďmi. Asi to mám v krvi. Slavomír vravel, že som vybratá do súboru ako speváčka a tanečnica, takže sa teším na tréningy a hlavne na vystúpenia. Dúfam, že ich bude veľa a všelikde“.

Aký boli uchádzači, sme sa pýtali vedúceho súboru : „ Bolo tu veľa nadaných malých ľudí a preto bolo veľmi ťažké povedať tým, ktorý sme nevybrali, že nepostúpili, ale som si istý, že tí , ktorí boli vybratí  budú robiť všetko preto , aby súbor mohol úspešne prezentovať rómsku kultúru.

Prvý  tréning sa uskutoční  1.10.2014 o 15:00 v budove komunitného centra Kecerovce, kde sa začnú učiť jednotlivý formácie a choreografické prvky folklórneho súboru LUNA Kecerovce.

Július Pecha ml., Vojtech Vidlička, Peter Miko, Kecerovce

Ako sa nám žije v Spišskom Podhradí

Volám sa Zdenka a bývam v Spišskom Podhradí. Pochádzam z troch súrodencov. Keď som mala 10 rokov, prišla som o otca. Zo začiatku sa nám žilo ťažko, lebo ocko sa o nás vediel postarať.

Teraz chodím do základnej školy a keď z nej vyjdem, chcela by som sa ísť učiť do Spišských Vlách na odbor kuchárka, to by ma bavilo. Moja mamka nepracuje, lebo sa stará o nás troch. Nemáme sa tak jako pri ockovi, ale je dobre.

Ja keď mám voľný čas, chodím tancovať a baví ma aj spev.

Ja by som chcela zmeniť nasledujúce věci v Spišskom Podhradí: aby tu bolo viac zábavy a pamiatok. A aby tu bolo viac miest pre šport pre Rómov, aby ich nevyháňali z ihrísk.

Takisto vždy vravím svojim rómskym kamarátkám, aby sa nesmiali z bezdomovcov, lebo aj im sa to môže prihodiť.

Zdenka Zezulová

Volám sa Dominika, pochádzam zo Spišského Podhradia. Som z deviatich súrodencov, chodím na strednú odbornú školu v Krompachoch na odbor kuchárka.

V meste, v ktorom bývam je veľa kultúrnych pamiatok, ale nedostatok pracovných ponúk, čiže ani moji rodičia nepracujú. Napriek tomu študujem, aby som neskôr získala zamestnanie. Svoj voľný čas využívam tak, že sa stretávam s partiou ľudí, ktorých mám rada.

S Rómami si rozumím dobre. Mám kamarátku Rómku, dobře s ňou vychádzam. Anita je Rómka, na ktorú sa dá spoľahnúť.

Čo sa mi v mojom meste páči a čo by som v Spišskom Podhradí zmenila? V mojom meste by som rada zmenila alkoholikov a bezdomovcov – aby sa nimi niekto zaoberal, napríklad mesto, alebo MVO. V mojom meste sa nikdy nekonajú zábavy. Chýbajú tu verejné ihriská, aby tam mohol ísť každý bez akýchkoľvek predsudkov.

Mám pocit, že v mojom meste je veľa rasizmu. Nechcú Rómov púšťat do barov, podnikov, ale Rómovia pritom majú dobré správanie.

Moje dlhodobé cieľe sú – dokončiť školu, zamestnať sa a zarábať peniaze.

Dominika Doláková

Ako sa Rómovia z Petrovej tešia na voľby

V Petrovej v okrese Bardejov sa v posledných dňoch veľa diskutuje o voľbách do obecnej samosprávy. Väčšina ľudí z miestnej rómskej osady hovorí, že by si nepriala, aby terajšia starostka obce vyhrala voľby a fungovala naďalej na svojom poste. Ľudia majú pocit, že počas svojho doterajšieho pôsobenia sa v rómskej osade nič neurobilo. Tí ľudia, ktorí chcú, aby súčasná starostka vo voľbách vyhrala tvrdia, že hlavná věc je, že môžu rbiť na verejno prospešných prácach. O miesto starostu sa obci uchádzajú traja kandidáti, všetci z majority.

V rómskej osade sa dala dokopy skupina siedmich mladých ľudí, mladších ako tridsať rokov a podala si kandidátku do obecného zastupiteľstva. Pred voľbami, ktoré prebehnú 15. novembra 2014 sa títo kandidáti zúčastňujú na školeniach, organizovaných Národným demokratickým inštitútom, kde sa pripravujú na vedenie kampane a budúcu prácu v obecnom zastupiteľstve.

Títo mladí kandidáti sa rozhodli kandidovať do obecného zastupiteľstva najmä preto, aby zmenili nevyhovujúce životné podmienky mnohých rodín v miestnej rómskej osade. „Veď žijeme v 21. storočí a nie je možné, aby ľudia chodili s vedrami po vodu ku studni, nehovoriac o umývaní, rajbaní a varení. Koľkýkrát sa taký člověk musí za deň otočiť, aby dal u sebe doma věci na poriadok? Rok čo rok sa rodia ďalšie deti a miestna rómska komunia rastie a ľudia, ktorí nemajú kde bývať sú nútení stavať si chatrče. Rodiny, ktoré bydlia v bytovkách si nažívajú celkom dobre, čo sa isto nedá povedať o ľuďoch, ktorí sú nútení žiť v chatrčiach. Klobúk dole pred tými, kto musia takto žit, lebo aj tak sa snažia udržiavať čistotu a hygienu,“ hovorí jeden z kandidátov na miesto poslanca v Petrovej, Jerguš Miko.

„Dúfame, že našu kandidátku ľudia z našej komunity vo voľbách podporia, aby sa konečne tieto problémami začali v Petrovej riešiť,“ dodáva Jerguš. 

(október 2014)

Komunitné centrum v Roškovciach funguje už ôsmy rok

Člověk v tísni, pobočka Slovensko v tomto roku oslavuje 10 výročie od svojho založenia. Od roku 2006 prevádzkuje komunitné centrum v obci Doľany, miestnej časti Roškovce (okres Levoča), obývanej iba Rómami. Od samého počiatku v komunitnom centre pracuje Iveta Maľarová, ktorá tak patrí medzi profesne najstarších zamestnancov Člověka v tísni na Slovensku. Pri príležitosti tohto výročia sme sa jej opýtali zopár otázok:

Sar tut vičines?

Me man vičinav Iveta Maľarová.

Keci tuke berš?

Mange 42.

Khatar sal?

Me som Vranovostar, Vranov nad Topľou. But berša bešav ke Roškovca. Hin man štar čhave.

Sar tut dochudľal andre kodi buťi?

Keravas buťi po aktivačne, paľis man ile andro komunitno centrum sar dobrovoľníčka, paľis man dochudľom bareder buťi, man zamestninen. Me kodoj kerav buťi od roku 2006. Paľis kerav imar koja buťi eňa berš.

So predtým kerehas, savi buťi?

Me keravas duj berš andre matersko školka le cikne čhavorenca so lenge has po trin, štar berš. A paľis man dochudľom andro bareder buťi. Akana sikhavav kajse čhave so lenge hin od 6 do 15 berš. Som lenca spokojno, bo šunen man, rešpektinen man. Prindžaren o pravidľa save hin andro centrum.

So keren andro centrum, save aktivity?

Aktivity keras, základné doučovanie a paľis keras voľnočasovo aktivity – stríhanie, lepenie a kajse veci sikhavas le čhavoren. Paľis hin amen krúžky – rezbársky krúžok – le kaštendar vyrobinas varechy, sivkeras pre šijaco mašina, hačkinas.

So pes sikhaven o čhaven?

Keren peske domáce uľohy, doučinas len, paľis keras aktivity. Hin amen darekana le tanečno, vystupinen, keras le čhavorenca superstar.

So sikhaves le cikne čhavore so phiren andro nulto ročnikos?

Le cikne čhaven sikhavav geometrické tvary, farby, písmenka, čísla.

Sar pes paš tute chovinen o kolega?

Paš mange pes o kolega lačhes chovinen, našti phenasa. Našti man pe lenge sťažinav. Dorozuminavav peske.

Keci kolega kerenas buťi?

Hin amen deš zamestnanca.

Sar motivindžal le čhaven?

Me motivindžom le čhaven hoj džan te pisinel, te ginel, bo aver čhavore na džanenas nič. Nigda na džanenas te ginel, te pisinel, aľe sar avle andro komunitno centrum ta imar džanen savoro.

Me motivindžom kavka le čhaven kaj pes dochudľe pre stredno škola. Akana jepaš čhaven Roškovcatar phiren pre stredno škola.

Sar pes chovinen o čhave paš tute?

Chovinen pes lačhes, podľa pravidľa. O čhave rado phiren andro centrum bo pes kodoj kerel savoro.

Sar tut rešpektinen o daja?

O daja man rešpektinen, problemos man nane. So potrebinav te podpisinel papira, podpisinen, takže problemos man nane. Rešpektos hin.

Phiren lenca varekaj po výlety?

Phiras, samas imar dujvar oda berš. Samas po Spišský trh, samas andre zoologická zahrada ke Spišská Nová Ves.

So hin tumen nevo andro komunitno centrum?

Kada centrum so akana sam, oda nane amaro vlastno centrum. Amen sam andre škola, andre podnájom.

Andro oktobros avľa phundrado amaro vlastno centrum. Odoj pes kerľa savoro. Avľa odoj le počitačovo krúžkos, sivkeraha, buter khera.

Kamas tut kodi buťi?

Som rado, hoj hin man kodi buťi. Rado kerav buťi le čhavenca.

So tut motivinel andre tiri buťi? So tuke del tiri buťi the savo hin tut pocitos?

Hin man lačho pocitos bo kaja buťi man bavinel. Kaja buťi man del but zor the lačhipen. Na darav man ani la bučatar.

Štefan Mirga, Marek Hamburg, Patrik Maľar, Roškovce

Spomienka na rómsky holokaust v Petrovej

V obci Petrová, ktorá leží v okrese Bardejov, organizovala mládežnícka skupina spolu s organizáciou Člověk v tísni premietanie na verejnom priestranstve v osade. Premietanie, ktoré bolo venované 70. výročí holokaustu Rómov v Auschwitze prebehlo 18.9.2014 v čase od 19. do 19.30.

Cieľom nášho premietania bolo poukázať a zároveň informovať ostatných Rómov, že před 70. rokmi boli zavraždení veľmi silní a statoční naši predkovia. Z asi 600 obyvateľov prišlo na premietanie asi 70 ľudí, čo nás veľmi potešilo.

„Hneď na druhý deň sme mali veľmi pozitívnu spätnú väzbu, čo nás potešilo, lebo mnohí mladí aj starší ľudia dávali veľkú úctu Rómom, ktorí zomreli v koncentračnom tábore Osvienčim,“ hovorí Jerguš Miko, ktorý sprostredkoval zážitky z Osvienčimu verejnosti v Petrovej.

Na premietanie sa zúčastnili aj traja chlapci zo spolupracujúcej mládežníckej skupiny z Roškoviec. Spýtali sme sa jedného z nich, Tomáša Mača:

„Čo si celkovo myslíš o podujatí, ktorého si sa zúčastnil aj ty?“

„Podujatie bolo dobré, zaujímavé, dozvedel som sa o našich predkoch, že boli v koncentračnom tábore. Dozvedel som sa, čo tam oni prežili a zároveň, že museli aj klamať, aby mohli prežiť.“

„Čo ti toto stretnutie dalo?“

„Bol som rád, že som sa mohol tohto stretnutia zúčastniť a vidieť na tých amatérskych vidách v akých podmienkach naši predkovia museli žiť. Bol by som veľmi rád, keby ste mohli toto podujatie pomôcť zorganizovať aj v našej obci.“

Jerguš Miko, Petrová

Vitajte na našom blogu

Milí čitatelia, vítame Vás na mládežníckom blogu Hej, svet, tu sme! Kto „my“? Mladí ľudia z viacerých obcí východného Slovenska, ktorým nie je ľahostajné, ako vyzerá a bude vyzerať svet, v ktorom žijeme. 

Svet u nás doma, v našich obciach, ale aj v našom kraji, v našej krajine. Od roku 2012 sa nám darí získavať spoločne informácie a nové skúsenosti na školeniach a v priebehu projektov, ktoré s podporou organizácie Člověk v tísni, pobočka Slovensko uskutočňujeme u nás doma. Naše skúsenosti, náš pohľad na svet, ako aj témy, ktoré sú pre nás zaujímavé sme sa touto cestou rozhodli predstaviť aj Vám.

Na tejto stránke nájdete články z obcí, v ktorých žijeme, osobné výpovede niektorých z nás a rozhovory so zaujímavými ľuďmi z nášho okolia.

Želáme Vám zaujímave čítanie a tešíme sa na Vaše reakcie.

Blog Hej, svet, tu sme! vznikol ako súčasť rovnomenného projektu, podporeného Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu LP/2014. Projekt prebieha v spolupráci s Rómskym mediálnym centrom MECEM.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný Člověk v tísni, o.p.s., pobočka Slovensko.